Ako u mňa drozdy hniezdili

Človek patrí do prírody a neustále hľadá spôsob a cestu, ako s ňou byť v spojení. Vytvára si vôkol seba prostredie, ktoré ho začleňuje naspäť k nej. Obklopuje sa ňou, všade. Doma, v práci, či už raňajkuje, je na posedení s priateľmi alebo len relaxuje. Všade je v spojení s ňou.

Jednou z možností ako vytvoriť okolo seba prostredie navodzujúce prírodu (alebo aspoň časť z nej), je spríjemniť si svoje okolie rastlinami. Umiestňuje si do interiérov svojho domova izbové rastliny. Do exteriéru zase vysádza letničky, dvojročky, obyčajné muškáty alebo pre trvalejšie výsadby použije trvalky, dreviny, skalničky či iné druhy, ktoré vydržia nielen chlad cez zimu, ale zotrvajú na svojom mieste niekoľko rokov.

Keďže mojím hobby boli, sú a stále budú rastliny a všeobecne flóra, vytvoriť si takýto kútik nebolo pre mňa veľkým problémom. Vysadiť si zopár hrántikov nezaberie veľa času. Stačí mať trochu predstavivosť, ako by to asi mohlo vyzerať. Najlepšie je dať priestor premenlivosti. Každý rok bude každá, aj tá najmenšia, záhradka iná, stále krajšia, väčšia a bohatšia. Tak ako aj môj balkón.

Až jedného pekného dňa, tuším to bol koniec apríla a tesne pred Veľkou nocou, som pri zrezávaní starých uschnutých častí rastlín naďabila na niečo, čo sa podobalo hniezdu a boli tam aj 4 malé vajíčka. Popravde, až dvakrát som si na balkóne našla hniezdo s nimi. Boli také ...maličké, tyrkysovej farby s jemnými bodkami. Boli tri, po prvý krát. To bolo v roku 2003. Potom mali rok "pauzu". Druhý krát sa objavili v roku 2005, začiatkom apríla. Ale aj tak ma to opäť a znova prekvapilo. Tento krát bolo vajíčok päť. Až neskôr som sa dozvedela, o aký druh drozda sa jedná : Drozd plavý (Turdus Philomelos). Samozrejme, túto novinu som si nenechala iba pre seba. Veď, uznajte, nie každému a nie vždy a všade, a vôbec na balkóne, sa zahniezdia drozdy, takže ich vývoj môže sledovať "live"... Po čase mi prischla prezývka "Drozdia mamina" ale mňa to nijako netrápilo. Bola som rada. Každý deň som sa zakrádala k hniezdu. Sledovala som, kde sú asi tak rodičia. A pravda, mala som aj na pamäti, že nesmiem svojou prítomnosťou ohroziť vývoj mláďat...

Nakoniec TO prišlo. Najprv sa "preťukalo" na svet jedno mláďa, potom druhé a o dva dni tretie. Tomu štvrtému to chvíľku trvalo, ale nakoniec uzrelo svetlo sveta aj ono. Bohužiaľ, piate vajíčko bol záprdok. Opatrne som ho vybrala. Aby nezaberalo miesto v aj tak dosť malom hniezde a aby zvyšné štyri mláďatá mohli ďalej rásť. Poviem vám, je to priam neopísateľný pocit vidieť, ako sprvoti slepé vtáčatká postupne začínajú otvárať očká a na ich holých a krehulinkých telíčkach sa začína objavovať najprv jemné páperie a neskôr aj tmavé pierka. A aké boli mladé drozdíky rozkošné, keď zistili načo majú zobáčiky! Vždy som počula čulý štebot, keď ich rodičia kŕmili. Teda, keď už spomínam to kŕmenie, vždy som videla v hniezde dočierna sfarbeného vtáka. Z biológie možno každý vie, že samčekovia sú väčšinou pestrejší, výraznejší. A naopak, samičky (aby splynuli s prostredím) nenápadné. Už som si začínala kadečo myslieť... "Krkavčie matky" nie sú iba medzi ľuďmi... O opaku som sa však presvedčila počas búrky. Celú dobu jej trvania presedela s malými drozdíčatami práve ich matka - drozdica, zatiaľ čo ich otec zháňal potravu...

Ako postupoval čas, mláďatá rástli a krídla postupne zarastali perím, až... až raz, počas pekného slnečného dňa, vyleteli z hniezda. Všetky a naraz. Ešte som stihla jedno z nich pohladiť po hlávke, na rozlúčku. Krásny pocit. V tom momente drozdy zleteli na blízku lipu, ktorá rastie pri balkóne. Ja som ich však aj potom mohla sledovať ako sa ďalej zoznamujú s novým okolím, ktoré dovtedy poznali len z výhľadu z hniezda. Po nich zostalo len prázdne hniezdo a v ňom akési výlučky. Inak, to hniezdo mám ešte stále na balkóne. Nechala som ho tam v nádeji, že sa drozdy ku mne na balkón vrátia a opäť zahniezdia. Tento rok, ako aj tie minulé, budú asi opäť absentovať. Alebo možno nie...

FOTOGRAFIE

< predchádzajúci		nasledujúci >