Vplyv rastlín, 2. časť

Človek mal už od nepamäti blízko ku kvetom, rastlinám. Tie ho v podstate sprevádzajú už od čias samotných začiatkov ľudskej civilizácie, keď si dokázal sám vytvoriť prvé primitívne nástroje. Zistil, že niektoré druhy ho nasýtia, iné chuť ešte viac zvýraznia a sú aj také napohľad pekné, v ktorých prítomnosti sa cíti lepšie. Tak sa nimi začal obklopovať.

Prvé zmienky o záhradách sú ešte z dôb starobylého Egypta, Mezopotámie, Asýrie. Kvety boli blízke aj Sumerom, Peržanom, Feničanom či Indom. Nakoniec, ich obrysy je možné vidieť aj na zachovaných rytinách, reliéfochpamiatkach.

Spoločným znakom starovekých záhrad bol pravidelný pôdorys s múrmi tvoriacimi jej hranice. Stavby ako cesty, rybníky, jazierka a záhony so vždyzelenými rastlinami rozdeľovali záhradu na menšie geometrické útvary, ktoré tvorili časť celku, a spolu vytvárali akúsi mozaiku. V centre záhrady býval bazén, prípadne bol doplnený aj fontánou. Niektoré záhrady boli okrasné, veľa z nich však napĺňalo skôr úžitkový charakter a bývali sústredené mimo vlastného obydlia, za hradbami miest.

Narozdiel od záhrad s pôdorysom pravidelných tvarov, čínske či japonské záhrady mali prírodný charakter. Ich súčasťou bývali drobné architektonické prvky, ako sú napr.: pagody, čajové pavilóny, klenuté mosty, vázy a i. Je nutné zdôrazniť, že čím spoločensky vyššie postavený bol majiteľ záhrady, tým viac boli prepracovanejšie aj samotné záhrady. Dôkazom toho sú aj visuté záhrady v Babylone vybudované v starobylej Mezopotámii, jeden zo siedmych divov staroveku.

Záhrady dal postaviť ešte v 7.storočí pred Kristom kráľ Nebukadnesar II. pre svoju manželku Amytis, ktorej chýbala zeleň a kopcovitý terén jej rodného kraja. Takýmto spôsobom vybudoval v krajine sparna doslova oázu plnú zelene. Išlo na tú dobu o prepracovanú stavbu - chrám, tvorený siedmymi terasami (každá terasa bola o 5 metrov vyššie ako tá predchádzajúca. Dláždili ju kamenné platne, ktoré boli na sebe stupňovito usporiadané), usporiadané do tvaru pyramídy, s množstvom drevín, živých plotov, kríkov a rôznych iných kvetov. Aby stavba nadobudla prírodný charakter, záhrady boli vystavané nad veľkou studňou s vodou z rieky Eufrat, z ktorej voda bola sústavou vodných kolies dopravovaná na najvyššie položenú terasu. Z nej potom postupne potôčikmi stekala dolu a cez vodopády sa dostávala na nižšie umiestnené stupne. Architekti mysleli na každý detail, a tak v umelo vytvorených potôčikoch či rybníčkoch plávalo vodné vtáctvo. A kde boli kvety, tam sa našli aj včely, motýle či vážky.

Táto „pompéznosť“ sa ešte viac prejavila v záhradách starovekého Ríma, okolo 1. storočia n. l. Záhrady boli delené štýlovo, umiestnením, skladbou a použitím na zeleninové záhrady či úžitkové sady, výsadby v okolí víl či záhrady strešné a na rozsiahle parky a mestské záhrady. Ich význam bol nepopierateľný, keďže sa v záhradách aj spávalo. Verili by ste ale, že výstavba parkov pre širokú verejnosť bola výrazom politickej prestíže zadávateľa a istým spôsobom aj „štýlom“ politického boja?

Väčšinou sa pestovali úžitkové druhy – rôzne druhy bôbovej a šalátovej zeleniny, taktiež cibuloviny, bylinky a dokonca aj huby. Z ovocných stromov to boli okrem jabloní, broskýň, marhúľ, hrušiek a sliviek napríklad figy, olivy, granátové jablká, vinič, lieskové a vlašské orechy. Z okrasných druhov tvorili záhrady najmä cyprušteky, citrónovníky, pomarančovníky, myrta a vavrín. Kvety ako také (rastliny ozdobné kvetom - napríklad ruže, ľalie, hyacinty a karafiáty) boli v rímskych záhradách v období kráľov a cisárov veľmi zriedkavé až vzácne. Ako však narastala potreba luxusu medzi zámožnejšími ľuďmi a členmi šľachty, tí mali v zaobstarávaní podobných „výstredností“ doslova pasiu. Následné kopírovanie „zvykov“ šľachty nižšími vrstvami, zvýšenie popularity kvetov a ich následné rozšírenie sa stali tak ohromujúcimi, že táto vášeň pre kvety musela byť obmedzená zákonmi. Ešte šťastie, že už nežijeme v starovekom Ríme...

Islamské záhrady v duchu tradície boli zdobené krásnymi geometrickými vzormi. Vodná plocha a všetka vegetácia bola usporiadaná v symetrických geometrických tvaroch a vzoroch. Bývali to najmä vzory osemhrannej hviezdy, ktorá je typická v islamskej architektúre. Všetky vzory a tvary tvorili harmonický celok. Hlavným prvkom bola, ako sme už vyššie uviedli, voda – a to predovšetkým vo forme kanálov a fontán dopĺňaná hustou zeleňou. Múry a ploty obopínali vonkajšie plochy a dodávali tak celej záhrade tajomný ráz a pocit súkromia. Súčasťou islamských záhrad sa stali aj rôzne dekoratívne prvky, ako napríklad altánky či sochy. V súčastnosti možno vidieť islamské záhrady aj na území Európy – v Španielsku, Granade, v Alhambre - stredovekom komplexe palácov a pevností maurských panovníkov.

Ako pokračoval vývoj záhrad, a najmä pestovania interiérových rastlín? O tom opäť nabudúce.